Poézia

Kladný vzťah k básňam som určite zdedil po svojej nebohej mame, ktorá mi už v rannom detstve čítavala svoje vlastné básne. Ona ich písala len pre seba a celkove zanechala najmä pre mňa päť plných zošitov svojich veršov alebo básní. Tie zošity sú starostlivo uschované a občas si z nich niektoré básne prečítam. Písala o ľuďoch, láske a prírode. Tá anjelská bytosť odišla na večnosť veľmi skoro, keď som bol prvákom na strednej škole. Je mi jasné, že nie každý, kto má rád poéziu, sa stane básnikom. Básne píše veľa zamilovaných mladých ľudí a ani ja som nebol výnimkou. Napísal som takmer dva plné zošity básní, keď som sa zamiloval do svojej budúcej manželky, z ktorých väčšinu som napísal dovtedy, kým sme sa nevzali. Potom mi na písanie veľa času neostávalo, no i tak som raz za čas niečo napísal. Raz v živote sa mi stalo, že som dokázal napísať svojmu otcovi list vo veršoch na jednu veľkú stranu. No, bohužiaľ, po rozvode, v roku 1997, som tie zošity spálil a okrem toho, pravdupovediac, vo svojom nešťastí, som spravil aj to, čo som nemal vykonať a do dnešného dňa si to nedokážem odpustiť! Tak to chcel môj strážny diabol! Na popol sa premenilo aj celoživotné dielo Sándora Petőfiho, ktoré daroval mojej mame jej otec alebo môj dedko, ktorý bol učiteľom. Často mávam tú knihu pred očami... Daroval mi ju otec, keď som sa presťahoval definitívne do Prešova. Vždy som mal skvelú vizuálnu alebo zrakovú pamäť, a tak nebol pre mňa problém rýchlo sa naučiť akúkoľvek báseň v akomkoľvek jazyku. Čo sa týka cudzích rečí, to je ďalšia kapitola môjho života. Som tzv. romantik a mnohé básne, ktoré som si uložil do svojho mozgu alebo pamäti, som sa naučil veľmi rýchlo v prírode, kde mi nikto neotravoval život, kde som počúval vtáčí spev, ktorý mi dodával psychickú silu. Viac, než pred dvadsiatimi rokmi som sa naučil zopár sonetov z diela veľkého anglického dramatika Shakespeara „Sonety“ a ešte ďalšie veci, ktoré som potreboval vedieť na štátnej jazykovej skúške z angličtiny. Nikto mi neuverí, že toto som študoval v deň, keď sa každý zabáva... Milí moji priatelia, stalo sa to na Silvestra! Pre tých, ktorí nevedia, čo je to sonet, vysvetlím, že je to forma lyrickej básne so štrnástimi veršami a delí sa na dve štvorveršia a dve štvorveršia. Takto sa to uvádza v jednej encyklopédii, no čo sa týka "sonetov" od Shakespeara, tam sú tri štvorveršia a jedno dvojveršie. Osem sonetov som si uložil do mozgu a jeden alebo dva vám určite predstavím. Pred týmto velikánom literatúry budete počuť aj verše zo Sládkovičovej „Maríny“, potom dve básne od Goetheho, jednu báseň od najznámejšieho škótskeho poeta Roberta Burnsa. Len z toho dôvodu, že päť mesiacov som bol v Škótsku. A na samom začiatku zaznie báseň od Paula Eluarda. Dúfam, že mi všetci Slováci prepáčia, že nezačnem veršami od slovenského básnika, no mám na to možno egoistický dôvod. Proste, báseň „Liberté“ je mojou najobľúbenejšou. Mám ju od svojej mamy, ktorá si ju opísala z nejakých novín a veľmi sa jej páčila. A samozrejme, na Internet by sa mali dostať aj nejaké verše od Sándora Petőfiho. V istej encyklopédii sa uvádza, že jeho otec, menom Petrovič, pochádzal zo Slovenska, zo Starej Turej. Nerátajúc Prešovčanov, len málokto vie v našej krajine, že v Prešove sa nachádza Petőfiho pamätník, odhalený 7.6.1885, asi 40 rokov po tom, ako tento básnik navštívil naše mesto vo veku 22 rokov, kde strávil tvorivo skoro mesiac (4.4. - 2.5.1845). Počas tejto doby sa uskutočnila literárna súťaž medzi tromi básnikmi, a to ním, M. Tompom a F. Kerényim. Posledný z nich žil v Prešove. Vraj to vyhral Kerényi. Poznáte niekoho, kto má uloženú v pamäti báseň, s ktorou súťažil Petőfi? Viem, že to znie ako samochvála, no chcel by som skonštatovať, že som schopný povedať tie verše aj o polnoci! A som na to hrdý! Názov básne je: „Az erdei lak“ (Obydlie v lese). Maďari, tešte sa! Budete ju počuť a okrem toho ešte jednu, ktorú napísal v tomto meste. Keby som nežil v Prešove, tieto básne by som sa iste nebol naučil, no určite by som si bol uložil do pamäti aspoň jednu báseň od tohto významného predstaviteľa revolučného
romantizmu v Uhorsku (moja mama ich vedela aspoň desať). Snáď zaznejú aj nejaké verše od anglického básnika Byrona a tiež od francúzskeho poeta Acharda. À propos, mali by zaznieť aj verše od Valeria Gaia Catulla, ktorý žil v rokoch 84 - 54 pred n. l. Zachovalo sa jeho 116 básní. Bol najvýznamnejším lyrikom mladorímskej školy, ktorých volali neoterici. Aj to je možné, že budete počuť aj niečo iné, ako „Otče náš“ alebo básne. Záleží na okolnostiach, najmä na mojom zdravotnom stave. Chcel by som Vás ešte niečím prekvapiť!